Keď čítam hádky náboženských nadšencov, mnohokrát mám pocit, že sa bavia iba o teóriách, ktoré sa im zapáčili a bojujú proti teóriám, ktoré sa im nepáčia.

Ale skutočnosť bude asi trochu zložitejšia.

Pretože teórie málokedy existujú "vo vzduchu". Teórie živý človek vzťahuje priamo ku svojim zážitkom a tie zážitky sú následne pre človeka potvrdzovaním teórií.

Takže vyvstáva otázka - Ak majú ľudia rovnaké zážitky, tak ako je potom možné, že rovnaké, alebo podobné zážitky potvrdzujú u rôznych ľudí rôzne teórie? Alebo je možné, že rôzni ľudia majú rôzne zážitky?

Áno, je možné, dokonca pravdepodobné, že rôzni ľudia majú mierne odlišné zážitky v rovnakých situáciách. Nik nevie, napríklad, či červená farba, akú vidí jeden, je rovnaká, ako ju vidí druhý.

Takže priamo naše telo, jednotlivé konkrétne ľudské telo poskytuje špecifický a jedinečný základ pre myšlienky, ktoré sa v človeku viažu s nejakou praktickou situáciou.

No a teraz - keď sa to obráti na duchovné, duševné pole zážitkov, tak sa stráca všetka vonkajšia opora a zostane iba logika súvislostí.

A v logike súvislostí uchopuje svoju moc teoretizovanie.

Keby však teoretizovanie zostalo iba čisto logické, ani by to nevadilo.
Ak však nad teoretizovaním prevezmú moc polovedomé túžby a emócie, začína byť logika umelo prerábaná k nejakému vopred stanovenému výsledku.

A to je ten problém.

Či? 🙂

Ak je logika, hoci aj nevedome, riadená emóciami, želaniami, tak potom prestáva byť logikou a stáva sa svojvôľou.

Ako však prísť k jasnému poznaniu, či moja logika podlieha mojim želaniam alebo nie? Táto vec - aj keď sa zdá - vôbec nie je ľahká.

Preto v istých miestach v starom Grécku bolo veľkým ideálom heslo "poznaj sám seba".

V požiadavke "poznaj sám seba" nejde o nejaké povrchné poznanie, ale ide hlavne o to, aby človek mal prehľad o svojich morálnych nedostatkoch, aby pozdvihol do plného vedomia svoje podvedomé a polovedomé túžby, vášne, pudovú stránku charakteru - A to preto, aby vedel sám v sebe rozlíšiť, či niektorý myšlienkový záver, ktorý sa v ňom utvára, je čistým zrkadlom vonkajšej skutočnosti, alebo či je pokriveným obrazom, vytváraným jeho vlastnými túžbami. - A v prípade, že vníma, že jeho vlastná bytosť chce výsledok úvahy pokriviť, aby bol schopný to skorigovať.

A tak nejak si myslím, že presvedčiť sám seba, že napríklad v Biblii sa nevyskytujú žiadne protirečenia (v tom bežnom zmysle, v akom sa to naivne verejne prezentuje), ... že proti tomu sa musí búriť bytostné duševne-logické jadro každého jednotlivého človeka.

To jest, že taký človek, ktorý nejaké také veci tvrdí, vlastne násilne potláča svoju vlastnú pravdivú časť duše, vytesňuje ju do podvedomia, aby mu nekecala do jeho teoretizovania.

Dokáž to !!!!!!!!! 🫵👍

Prečo by malo byť teoretizovanie iba logické?
Kedysi si dal dobrú tému, že sú extrémisti, ktorí úplne potlačili rozum a sú extrémisti, ktorí úplne potlačili emócie.
Obidve je škodlivé.

A aké ešte môže byť teoretizovanie?

Teoretizovanie rovná sa tvorba teórií, vytváranie, produkovanie teórií. Podľa mňa majú teórie čisto myšlienkovú podstatu. A súlad myšlienok, náuka o tom, ako správne myslieť, to je logika.

Samozrejme, ak naše myslenie nespĺňa pravidlá logiky, tak je nelogické. Ale stále je logika tým, čím sa myslenie hodnotí.

Jaj, takto to nejako sedí.
Ja som skôr myslel, že keď niekto niečo obhajuje, tak aj na základe emócií, skúsenosti, dôvery k niekomu, k niečomu. Spolu myslenie a emócie.

Ja obhajujem jedine udalosti, ktoré sú podložené očitými svedkami, či už je to babka, dedko, mamka, triezva Lendačanka...................👍👍👍

Vidíš, len svedkami, ktorým dôveruješ. 🙂

Ale najbližší rodinní príslušníci by ti nemali dôvod klamať si tak neskromne skromne myslím si to. 😊😊

Je to tak, ale občas sa dôveruje aj iným ľuďom 🤝

Aňi bohovy, ja neverím ani sám sebe a to ani za triezva čo som málokedy vtedy. 🤝🤝🤝

Ja som dôveroval Pavlovi Hrušovskému, že bude dobre riadiť našu zvrchovanú krajinu.

Ja som dôveroval Jankovi Slotovi. 🤝🤝

Ja som dôveroval Jankovi Paradovi.

Po tom ako mu dorástla noha.

Som mu veril, že sa nestane žobrákom a prestane slopať!!

A stal sa pravý opak!!

Slopať neprestal a žobrákom sa stal.

Áno, ak sa myslenie podriadi emóciám, tak potom stráca objektívnosť - to je ten prípad, ktorý je potenciálne nebezpečný vo vzťahu myslenia k pravde. A väčšinou je to práve tento prípad, ktorý sa ukazuje v náboženských hádkach.

Človek si často predstavuje, že keď má nejaké osobné zážitky, tak, že tie zážitky sú pravdivé vo vzťahu k podstate a prejavom vonkajšieho objektívneho sveta.

Preto aj náboženstvá zaviedli do svojich pojmov aj elementy, ktoré aktívne pôsobia v duši a zvádzajú ľudské myslenie na cestu nepravdy - teda rôznych démonov, čertov, diablov, pokušiteľov, ktorí sami ani nežijú v objektívne predmetnom svete, v ktorom žije človek - a preto bez problémov vytvárajú pred vedomím človeka obrazy a pocity, ktoré pôsobia veľmi reálne, ale s pravdou vonkajšieho objektívneho predmetného sveta majú iba málo spoločného.

A poznanie týchto elementov, ako pôsobia v mojej vlastnej duši, je súčasťou môjho sebapoznania, teda by malo byť aj súčasťou mojich sebakorigujúcich duševných procesov pri hľadaní pravdy.