(pre orchester názorových bublín, komorný zbor frflošov a sólový vietor v pozadí)

I. Prelúdium mrmlania
Najprv to začne nenápadne — ako keď si močiarnik odkašle. Jeden frfle: „Zase je to celé nakrivo.“ Druhý pridá: „A to to takto vymyslel.“ Tretí už len súhlasne fučí, lebo nechce zaostať za melódiou. A zrazu — harmónia. Každý frfle inak, ale spolu to znie prekvapivo dobre. Ako keby svet potreboval túto malú kakofóniu, aby sa necítil tak sám.

II. Stredná veta: Zborová nespokojnosť
Tu sa orchester rozbehne. Hoboj frfle na klarinet, klarinet na hoboj, flauta na všetkých, lebo ju nikto neberie vážne. A v pozadí kontrabas hlbokým hlasom pripomína: „Frflanie je len spôsob, ako sa uistiť, že ešte žijeme.“ A violončelo mu pritakáva: „A že nie sme sami v tejto bláznine.“

III. Finále: Zjednotenie v nespokojnosti

A potom príde vietor. Nie ako búrka, ale ako dirigent, ktorý má už všetkého dosť. Zdvihne taktovku a všetky frflania sa naraz spoja do jedného veľkého, majestátneho: „No tak toto už je priveľa.“

A práve v tej chvíli sa všetci na seba pozrú a pochopia, že frflanie je vlastne objatie naruby. Také, čo sa tvári drsne, ale v skutočnosti hovorí: „Som tu s tebou. Vidím ťa. A tiež ma to štve.“

Frlem, frfleš, frfleme,
Chlieb náš dnešný tým jeme,
Či je mäkký a či tvrdý,
som ja na to veru hrdý.

Hrdý na to, že tu spolu,
sedíme za rohom stolu,
debatíme, že máme smolu,
bo nik neplní našu vôľu.

Nuž, vôľa je tu predsa na to,
by zmenila sa v pravé zlato,
kov ten cenný, predrahý,
aby neboli márne naše námahy. ;)