Dôvody, prečo človek je schopný obetovať vlastný život, môžu byť rôzne.

Ale ak má na výber, tak sa dá povedať, že k sebaobete ho spravidla vedie jeho vlastný rebríček hodnôt.

Človek je schopný obetovať sa za iného človeka, poprípade za ideu, spravidla vtedy, ak ten iný človek pre neho stojí na vyššej hodnotovej úrovni, alebo tá idea je v jeho hodnotovom rebríčku vyššie, než on sám.

Ak je človek odhodlaný obetovať svoj život za život vlastného dieťaťa, tak preto, lebo sám seba si váži menej, než ono dieťa.

Možno je v tom aj niečo z toho idealizmu, že jeho vlastný život je vlastne už daný, že už je jasné, ako dopadol a že veľa nového sa tam už neudeje, ale v tom živote dieťaťa je ešte niečo ako nádej, že to môže byť lepšie. Ako lepšie? To nie je podstatné a ani to nik nevie. Ale tá nádej je taká pekná.

Šedivá je teória a zelený strom života ;)

To je akože:
"Myšlienky a predstavy sú menejcenné. Hlavné sú emócie, vášne a inštinkty."

To je akože, riešiť niečo v teoretickej rovine je iné ako keď si v živote postavený do situácie, kde si musíš vybrať, koho zabije električka a či prepneš tú výhybku ;)

Také situácie sa nestávajú. 😉

Neustále sa dejú ;) u tých ktorí o druhých rozhodujú ;) nie v zmysle umierania konkrétne ;) sú to situácie kto z koho ;) napr. Ak sa dvaja muži uchádzajú o jednu ženu, ona rozhoduje komu dá šancu a koho "zabije" ;)

Nikoho nezabije. 😉

Fyzicky nie ;)

A o to tu práve ide.

Ten príklad o električke nie je o zabíjaní ale o dilemách... stojíš na križovatke, vyberáš si...

V drvivej väčšine prípadov je to v živote tak, že máme možnosť si zjednať hlbšie poznanie o probléme, ktorý riešime, o konkrétnostiach a možnostiach a o mnohých ďalších súvislostiach nášho rozhodnutia. A okrem toho sa môžeme poradiť s inými ľuďmi, vypočuť si ich názory predtým, než prijmeme nejaké rozhodnutie.
Áno, samozrejme, sme tu nato, aby sme prijímali naše rozhodnutia v závislosti od nášho postavenia v systéme, ale v drvivej väčšine to vôbec nie je problém.

Nech je ako chce, príspevok 2 som dal preto, že až keď človek stojí na danej križovatke, život ukáže ako si vybral, dovtedy o tom môže len teoretizovať ;)

Áno, s tým sa dá plne súhlasiť.

Na druhej strane, nezaškodí, ak je človek na nečakané križovatky aspoň trochu teoreticky pripravený, lebo inak môže byť dosť zaskočený.

Keďže všetko so všetkým súvisí, podľa mňa sa nedá zohľadniť všetko pri rozhodovaní sa ;)

Nepoznáš ani len, čo prinesie dané rozhodnutie ;)

Nemáš sa ako zodpovedne rozhodnúť ;)

Preto sa to volá vlastne dilema ;)

Z môjho pohľadu samozrejme len ;)

Aj keď všetko so všetkým súvisí, neznamená to, že človek musí poznať všetko, aby sa mohol do istej miery múdro rozhodnúť.

A aj keď nepozná všetko, čo dané rozhodnutie prinesie, predsa len pozná aspoň niečo z toho, čo dané rozhodnutie prinesie, minimálne môže poznať smer, ktorým sa udalosti od jeho rozhodnutia poberú.

V krátkodobom horizonte sa človek má ako zodpovedne rozhodnúť, ak je oboznámený s tým, s čím oboznámený byť môže, ak nezanedbá to, čo je v danom časopriestore schopný poznať.

Nejde predsa o to, aby jeden človek spasil svojim rozhodnutím celý svet. Svet neleží celý na pleciach jedného. Ide skôr o to, k čomu človek svojim rozhodnutím prispeje, ktorým smerom sa rozhodne udalosti svojim malým dielom posúvať. Následné dianie je tak či onak zviazané s celým ľudstvom a s celou prírodou a bude podliehať ich vplyvu a ich rozhodnutiam.

Život sa môže otočiť v jednom krátkom okamihu a tvoje plány a predstavy zmätie ako prívalová vlna Fukušimu ;)

Nech sa akokoľvek budeš snažiť zodpovedne rozhodnúť, neovplyvníš faktory na ktoré nemáš dosah ;)

Keď si čítal písmo a príbeh o tom, ktorý mal v pláne stavať sýpky, malo by ti to byť jasné ;)

Že ani len nevieš kedy tvoja svieca dohorí ;)

Ak by sme mali citovať posvätnú knihu kresťanov, tak by som vybral toto:

"Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať."

Ako hovorím, nejde o to, ovplyvniť tie faktory, na ktoré nemáš dosah, ale ovplyvniť tie faktory, na ktoré človek dosah má.

Dobre, rob ako vieš ;)

Mojim vstupom som chcel povedať, že teória je jedna vec, situácia v ktorej sa človek ocitne druhá a faktory, ktoré zohľadní pri rozhodovaní sú tretia ;)

Vo výsledku potom máme tento organizovaný choas, ktorý vzniká jednotlivými rozhodnutiami na každodennej báze = v každom okamihu ;)

Ak nejaké moje plány život zmetie v jedinom okamihu, môžem si byť stopercentne istý, že to boli hlúpe plány. Následne stačí už iba prijať daný fakt. 😉

To som tým vôbec nechcel povedať, že boli hlúpe ;)

Len toľko, že človek rozhodne nie je vševedúci, aby zohľadnil všetky faktory ovplyvňujúce výsledok ;)

A keďže aj drobná zmena v chaotickom systéme môže spôsobiť veľký rozdiel vo výsledku ;)

Sme bohužial obeťami okolností ;)

Aj keď si namýšľame, že máme veci pod kontrolou ;)

To predsa nehovoríš ty, že boli hlúpe, to tvrdím ja. Keby neboli hlúpe, boli by v súlade s Vesmírom a boli by sa do Vesmírneho diania začlenili. Ale Vesmír ich odmietol, nepodarili sa. Takže museli byť hlúpe.

Vesmír nie je chaotický. Že si to tak niektorí ľudia predstavujú, je ok, je to ich cesta.

A kto chce byť obeťou okolností, ten aj určite bude. 😉

Faktom je, že mnoho vecí v živote naozaj máme pod kontrolou. Stačí sa večer obzrieť sa prežitým dňom a kto má oči to uvidí. Nie je to však kontrola robotická absolútna. Je to kontrola dynamická v zmysle "človek nikdy nie je zrelý na nejakú vec, ale dozrieva spolu s ňou".

Ukážem ti chaos v praxi ;)

Nebudem ti oponovať ;)

A dnešný večer ako aj zvyšok budúcnosti sa bude ináč odvíjať, ako keby sme pokračovali v diškurke ;)

Ja som rozhodol, že diskusia medzi nami dnes nepokračuje a ty si sa stal "obeťou" môjho rozhodnutia ;)

Nie v zmysle že si došiel k ujme ale ži si mojim rozhodnutím ovplyvnený, či chceš alebo nechceš ;)

Pa ;)

Ak chceš, kukni si totok, je to veľmi poučné a o tom čo píšem ;)

;)

Je to určite poučné v tom zmysle, že človek zistí, že asi reálne existujú ľudia, ktorým sa takéto fantázie preháňajú hlavou.

No jo. Už keď som prišiel na základnú vojenskú službu, som si musel zvyknúť, že existujú rôzne druhy ľudí, akých som predtým vôbec nepoznal. A potom pri nástupe do práce zas - nové typy ľudí, ktorým sa preháňalo hlavou zas niečo pre mňa nevídané.

Jo, my ľudia máme slobodu si vymýšľať akékoľvek fantázie. 👍

Poučné na tom videu je to, že stačí aby loptička išla trochu iným smerom a budúcnosť bude iná ;)

Ako keď loptička pôjde ešte o trochu iným smerom ;)

Ako keď pôjde celkom ináč ;)

Pre mňa je tam poučné aj to, že keby sa všetci tí egoistickí debili začali k sebe správať ľudsky, mohla by lopta ísť kadiaľkoľvek, všetko by bolo v pohode.

"Ak je človek odhodlaný obetovať svoj život za život vlastného dieťaťa, tak preto, lebo sám seba si váži menej, než ono dieťa."

Ako je možné samého seba si vážiť menej než život dieťata, ked moje zmysly (čuch, chuť, sluch, zrak, hmat) existujú len vo mne nie v mojom dietati, a ked moje vedomie existuje len vo mne, nie v mojom dieťati. Dokonca aj z genetického hľadiska vo mne je 100% mojich génov, v dietati len 50% - a v jeho dietati už len 25%...

Toto mi nedokázal nikto vysvetliť, Maroško sa to snažil zahrať do golfu cez nejaký starý usušený strom 😅

Myslím, že tu vôbec nejde o nejaké gény a matematické výpočty.
A tiež si myslím, že to ide s vekom.

Mladý človek, ktorý je plne v užívaní si života, oveľa jasnejšie cíti, vníma, seba samého ako to najdôležitejšie. Jeho bolesť je tá najbolestivejšia, jeho radosť je tá najradostnejšia, jeho prežívanie je to najsilnejšie.

Ale časom sa to mení. A život zmyslov trochu ustupuje v prospech života predstáv, vnútorného ideového, myšlienkového sveta. Myšlienkový svet sa v človeku rozvíja a často je odtrhnutý od vonkajšej reality.

Ako človek starne, prestáva si sám seba vážiť v tom zmysle, ako to bolo v mladosti. Zmysly už nie sú také silné ani také kvalitné. Telo nestíha, upadá.

Malé dieťa, keď sa uderí, reve na celý svet, tak silno je vo svojej vlastnej bolesti. Starý človek, keď sa uderí, urobí "jaj" a ide ďalej. Vie, že údery patria k životu a nerobí z toho vedu.

Tak sám v sebe človek klesá hodnotovo. Už si sám seba až tak necení. A v istom okamihu získa dokonca pocit, že už v živote dokázal všetko, čo mohol. To jest - jeho život je hodnotovo na konci. A keď sa človek za ním obzrie, tak má pocit, že za nič moc nestál.

Takže je fajn sa upnúť na niečo, čo nesie v sebe ešte nádej, že ešte niečo naozaj dosiahne. A keďže zostávame egoistami, tak to niečo bude najskôr NAŠE dieťa, vnúča atp. Prenesieme naň svoje vlastné nesplnené sny a túžby a postavíme si ho na piedestál ako malého bôžika, ku ktorému môžeme vzhliadať - a poprípade sa mu i obetovať.

Era, to by platilo kebyže je človek na smrtelnej posteli. Avšak reči o sebaobetovaní majú často krát rodičia ktorí sú zdraví mladí a majú život pred sebou, nie sú na smrtelnej posteli a smrť im neklope na dvere...

Nie je pravda, že by to platilo, kebyže je človek na smrteľnej posteli. Môže to platiť kedykoľvek. Ide naozaj iba o to, akú moc nadobudne v človeku jeho život predstáv, ideí, ideálov.

A možno by som si dovolil tvrdiť, že pri matkách je to až tak, že vnímajú dieťa ako súčasť seba samých. Tam, myslím, už sa ani nejedná o nejaké predstavy, tam je to priamo vnímanie, porovnateľné s vnímaním zrakom, sluchom, hmatom.

Era, potom je to dosť hlúpa predstava vnímať dieťa ako seba samých, proste všímať si len malinký kúsok seba, svojho JA, a ignorovať 99% svojho JA.

Ľudský život skrátka funguje trochu inak, než si ty predstavuješ.

Ty si asi sústredený iba na seba a podľa seba posudzukješ všetkých ostatných.

Lenže kebyže sa ich naozaj snažíš poznať, vyjde ti, že sú iní, než ty.

Áno, môžeš sa ich snažiť prerábať na tvoj obraz, ale ver mi, je to márna snaha.

Dokázať naozaj pochopiť iných je v podstate jadro toho, čomu sa hovorí láska.

Era, ty by si dal svoj zivot za svoje dieta ? Ak ano, preco ?

Skôr nie ako áno, ale všetko to závisí na konkrétnych okolnostiach.
Ak by existoval taký dôvod, také okolnosti, kedy by mi to vyšlo ako správna vec, tak potom áno.

Ale ešte dodám: moje dieťa - cudzie dieťa, to je pre mňa vlastne úplne jedno, za akého človeka.
Jediný rozdiel tam je v miere poznania - že cudzích ľudí poznám menej, než blízkych, s ktorými som zdieľal oveľa viac času a zážitkov.
Takže ja do kategórie tých, ktorí sú zaťažení na "moja rodina" nepatrím.