A: Vždy je možnosť dostáť sa z bahna zakiaľ žiješ.... len to si musí človek najprv priznať že je v bahne...

B: Ak sa naučíš bahno milovať, potom nemáš problém.
-------------------

Toto je v istom zmysle zaujímavá vec.
Áno, ako sa hovorí: "Človek si zvykne aj na šibenicu". Tak prečo nie na život v bahne, že?

Prečo vo všeobecnosti panuje presvedčenie, že život v bahne nie je to správne a že z bahna sa treba vyhrabať?

Myslím, že je to záležitosť pociťovania. Niekto by možno namietal, že je to iba náhodná ľudská zvyklosť, niečo nepodstatné, čo sa nejako vytvorilo spoločenskou dohodou, ale mne to príde ako individuálna ľudská záležitosť, niečo podobné, ako je cit pre pravdu.

Myslím, že naozaj je niekde v človeku vložené niečo, čo je schopné mu vnútorným pocitom oznamovať ten nedosiahnuteľný ideál, čo to vlastne znamená "byť človek".

A že zamilovať si život v bahne je niečo, čo vlastne tomuto ideálu "byť človek" odporuje.

Zrejme žiť v bahne nie je žiadna radosť.

Ideál sme dosiahli, žijeme, myslíme, cítime, radujeme sa.

Vietor by povedal len : fúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúúú ;)

A sfúkol by žabu s5 do bahna ;)

Navyše, nikto žaby v bahne nedrží na silu ;)

Samé si vybrali, že v bahne chcú žiť ;)

Takže ak sa im bahno v akomkoľvek smere viac nepáči, nech sa páči, môže nastať sťahovanie žiab ;)

Jáj, už viem, tie isté žaby, ktoré tvrdia, že bahno je na howno, vymysleli, že bahno v žiadnom prípade nesmieš predsčasne opustiť, nuž to je potom problém ;)

Byť človekom = myslieť, cítiť.