Predstava a vôľa sú dve duševné oblasti, ktoré nikdy nemôžu nastať súčasne.
Aj keď sa zdá, že fungujú súčasne, v skutočnosti sa v čase striedajú. Predstava je (nejaký) výsledok pozorovania.
Vôľa je čosi ako pohyb života. Vo vôli je človek živý, v predstave umŕtvený.

V podstate naše ľudské poznanie je založené na predstavách, na obrazoch vo vedomí.

Dokonca aj bohovia v kresťansko-židovskej posvätnej knihe to rozlišujú - najskôr tvoria (vôľa) a až následne hovoria: "Je to dobré" (predstava, poznanie).

V dnešnej dobe si ľudia túto polaritu neuvedomujú, ba naopak, popierajú ju, tvrdia, že neexistuje. V skutočnosti veríme, že keď niekto niečo hovorí (opisuje svoje predstavy, myšlienky, názory), tak to určite aj koná.

Preto máme všeobecnú obavu pred výrokmi - vidíme v nich priamo ich uskutočnenie.

To, že ťažko alebo vôbec nerozlišujeme medzi predstavou činu a činom samotným svedčí o tom, ako hlboko sme v našich pudoch a inštinktoch a ako málo sme slobodní.

Slobodný človek vie, že ak niečo vysloví (ak má predstavu), vôbec to neznamená, že by to hneď išiel aj uskutočniť.
Pudový človek si to automaticky spája.

Ak sa chceme vyvíjať k čoraz väčšej slobode, mali by sme sa postupne jasne učiť vidieť aký priepastný rozdiel medzi predstavou a vôľou je.

Ja to vidím ako kroky v nejakom procese ;)

Ak chcem ísť niečo realizovať, najprv musí prísť niečo ako nápad ;)

Potom si začnem predstavovať, ako ten nápad bude vyzerať v praxi ;)

Potom musím nájsť v sebe vôľu, ísť po ceste od predstavy k skutočnosti ;)

Na koniec (ak sa podarí) sa predstava pretaví do niečoho hmatateľného (konám prácu na dosiahnutie výsledku) ;)

A ak sa to celé podarilo tak môžem vyhlásiť : Je to dobré ( ak to naplnilo moje predstavy) ;)

Pojem slobodnej vôle sa tak vykresľuje ako niečo, čo je slobodné od nátlaku predstáv, nie je to predstavami hnané.
Predstavy pri slobodnom čine sú iba obrazy, ktoré na nič netlačia, nevyvíjajú žiaden nátlak. Preto môže byť vôľa slobodná.

Iba tým, že predstavy v čistom procese myslenia uznáme ako správne a logické, vezmeme si ich slobodne za plán a postup k nasadeniu vôle. Ničím iným. Žiadne pudu vášne či žiadosti nás nemôžu dotlačiť k slobodnému činu, iba k neslobodnému.

Pre mňa pojem vôľa je tak nejako úzko prepojený s množinou toho, čo chceme a nechceme ;)

A javí sa byť slobodnou vtedy, ak bez nátlaku si môžeme vybrať čo v tej množine bude ;)

Ale tak, či tak, ak vezmeme do úvahy, že to čo nás definuje a tým pádom i to, čo chceme a čo nie, je ovplyvnené našou doterajšou cestou a všetkým tým, čo sme po ceste do sebe pohĺtali, tak skutočná sloboda je možno v tom, že v istom čase, keď sa dostatočne uvedomíme si s tými množinami vieme robiť poriadky ;)

Je to ako mať správcovský prístup do svojho systému "človek" ;) A mať možnosť sa rozhodovať, čo v tom systéme bude ;) Ak by niekto iný rozhodoval o tom, už by sme neboli slobodní ale otrokmi toho niekoho ;) Ale ak môžeme napríklad my sami vyhodiť niečo z toho čo tam nechceme mať a prijať, čo tam chceme, ak už sme vedomými bytosťami rozhodujúcimi o svojom osude, tak tomu ja hovorím sloboda ;) V zmysle mať oprávnenia so sebou niečo robiť ;)

A keď sa vôľa a sloboda skombinuje ;)

Tak dostaneme niečo ako ;)

Mať možnosť rozhodovať sa o tom, čo chceme a čo nie ;)

Polarita predstavy a vôle sa ukazuje aj v tom, že byť inteligentným neznamená priamo aj byť schopným činu.

Inteligencia priamo súvisí s predstavami, ideami, myšlienkami.

Ale to, že svojou inteligenciou človek pochopí Mozartovu hudobnú skladbu pre klavír, ešte vôbec neznamená, že je schopný sadnúť za klavír a tú skladbu zahrať.

Dostať inteligenciu až do prstov, to nie je len tak. 🙂

K tomu, aby bol človek schopný niečo prakticky vo svete vykonať, je treba trénovanie vôle, tréning svalov, tréning tela.

Vo svete robotov to znamená, že na jednej strane treba rozvíjať umelú inteligenciu, ale na druhej strane treba rozvíjať mechanické komponenty, servopohony a podobné fyzické záležitosti schopné sa nechať touto inteligenciou riadiť a súčasne schopné aj realizovať to, čo si inteligencia "zmyslí".

Dospelý človek dnes občas skratkovito (až skratovito) uvažuje o svojej slobode, že "ak si niečo zmyslím, že to chcem, tak to proste aj uskutočním". A ľahkovážne zabúda a ignoruje fakt, že pred tým, než to môže dnes uskutočniť, prebehli desiatky rokov, v ktorých sa učil, trénoval, používať svoje telo tak, aby poslúchalo povely, predstavy jeho mysle.

Predstava (inteligencia) a vôľa (čin) nie sú vôbec jedno a to isté.