Odchádza generácia ľudí, ktorí nemali takmer nič – a napriek tomu dali všetko.
Ktorí sami nemali možnosť študovať, no s obetavosťou dali vzdelanie svojim deťom.
Nevlastnili luxus, ale nikdy im nechýbalo to najdôležitejšie – láska, úcta a vnútorná sila.
To boli ľudia, ktorí nepoznali slovo pohodlie.
Pracovali od svitu do mrku, s mozoľmi na rukách a hrdosťou v srdci.
Nehovorili o hodnotách – oni ich jednoducho žili.
Nehľadali šťastie v majetku – tvorili ho z maličkostí, z prítomnosti blízkych, z každodenných chvíľ.
To bola generácia, ktorá vedela opraviť, namiesto vyhodiť.
Milovať, namiesto počítať.
Pomáhať, namiesto súdiť.
Nemali všetko, ale mali jeden druhého. A to im bolo dosť.
Dnes pomaly odchádzajú – ticho, s dôstojnosťou a pokojom v srdci.
S rukami poznačenými prácou, no čistými.
So srdcami naplnenými mierom, pretože vedia, že urobili všetko, čo bolo v ich silách.
Odchádzajú železní ľudia, aby uvoľnili miesto generácii novej – citlivejšej, otvorenejšej, inak silnej.