Kde bolo, tam bolo, žil raz vlk. Neďaleko neho sa páslo početné stádo oviec. Každý deň si vlk jednu z nich vybral.
Ovce v strachu utekali do lesa a tá, ktorú si vyhliadol, začala zúfalo bežať a kričať. Jej krik vystrašil zvyšok stáda. Vlk však vymyslel prefíkaný plán. Ku každej ovci pristupoval jednotlivo a šepkal jej:
„Nemusíš sa ničoho báť. Jem len hlúpe ovce. Ty si však múdra. Si môj najlepší priateľ.“
Po týchto slovách sa ovce pokojne vracali na pašu, prestali utekať a báť sa. Keď vlk zjedol ďalšiu, ostatné len prikývli:
„Asi bola hlúpa... Ale ja? Ja som predsa vlkovi najlepší priateľ. Mne sa nič nestane.“
A tak boli spokojné. Vlk potom pristúpil k ďalšej ovci a povedal:
„Dávno sme sa nerozprávali o tých naivných ovečkách, však?“ A vzápätí zaútočil ako blesk. Ovce ani netušili, čo sa deje.
Mäso bolo čoraz chutnejšie – ovce, bez stresu, sa pokojne pásli, nevediac o svojom osude.
Najzvláštnejšie bolo, že časom začali vlkovi pomáhať aj samotné ovce. Ak niektorá začala byť príliš podozrievavá a čosi tušiť, ostatné – jeho „najlepší priatelia“ – vlka o jej správaní informovali. Na druhý deň už bola preč.
Z tejto rozprávky plynie jednoduché, no dôležité ponaučenie: neverte len slovám, sledujte činy. Všetci máme sklon počuť iba to, čo chceme, a ignorovať zvyšok.

Preto je kľúčové včas rozpoznať vlka v ovčom rúchu.