Efekt je: "Ľudia, ktorí majú nízku úroveň vedomostí, robia chybné závery a robia nesprávne rozhodnutia, ale nie sú schopní uvedomiť si svoje chyby kvôli svojej nízkej úrovni vedomostí.”

Nepochopenie urobených chýb vedie k presvedčeniu o vlastnej správnosti, a teda ku zvýšeniu dôvery vo svoje rozhodnutia a v seba samého a tiež k vedomiu svojej nadradenosti.

Dunning-Krugerov efekt je teda psychologickým paradoxom, s ktorým sa v živote často stretávame: menej kompetentní ľudia sa považujú za profesionálov a kompetentnejší ľudia o sebe a svojich schopnostiach skôr pochybujú.
Čím nižšia úroveň kompetencie, tým vyššie sebavedomie.

Za východzí bod svojho výskumu označili Dunning a Kruger slávne výroky Charlesa Darwina: „Neznalosť častejšie plodí sebavedomie, než znalosti“ a Bertranda Russella: „Jednou z nepríjemných vlastností našej doby je, že tí, ktorí sa cítia sebavedomo, sú hlúpi a tí, ktorí majú aspoň nejakú predstavivosť a porozumenie, sú plní pochybností a nerozhodnosti.”

Jednoducho - IQ nepusti 🙂

(Od: Ludo Dobšovič)

www.facebook.com

Áno, napríklad keď niekto ide vyhlasovať, že TÍ DRUHÍ sú menej kompetentní a majú nízku úroveň vedomostí.

Hehe 😄😄

Ako my, keď tu kritizujeme tomáša :)

Pre obrázok je potrebné kliknúť na Facebook.

Vybrané sentencie Bertranda Russella.

www.adamroman.sk

A tak, keďže každý z nás môže byť označený, že trpí Dunning-Krugerovým efektom a vyhlasuje sa za múdreho a kompetentného, máme tu iné parametre, ktorými sa riadime.
Jednak sú to predpisy, ktorým je jedno, či je kto múdry a kompetentný - treba ich dodržiavať.
Druhá vec je "ovocie", ktoré prinášame. Je jedno, čo si o sebe myslíme - pokiaľ nedokážeme doviesť prácu do zdarného konca, druhí ľudia v nás stratia dôveru.

Takže otázka by mohla znieť: kam sa vlastne chceme zaradiť v ľudskej spoločnosti? Aké miesto si pre seba predstavujeme?

Takže sa teda budeme v živote snažiť vydobyť si danú pozíciu.
A ostatné, aj čo sa týka múdrosti, znalostí a kompetentnosti - to nám potom dajú pocítiť ostatní, teda naše okolie.

"pokiaľ nedokážeme doviesť prácu do zdarného konca, druhí ľudia v nás stratia dôveru"

A tak, ak stratíme dôveru v Kotlára, začneme sa očkovať.
Ak stratíme dôveru v Sabaku, prestaneme sa očkovať.

Ktorí potom trpíme D-K e?

Neviem, zatiaľ som nezaregistroval či vôbec Kotlár a Sabaka konajú nejakú prácu, nie že či ju dovádzajú do nejakého zdarného konca.
A na očkovanie tu máme onie totie - predpisy. :)

Ich prácu musíš brať ako osvetu 😄

OK. Takže sú to osvetľovači. :)

Skôr osvetíci?
Ale chcela som tým poukázať na to, že napriek opačnému názoru, obidve skupiny sa môžu cítiť ako múdre. :)

Veď samozrejme, tak to aj je. Členíme sa na skupiny. V základe sme síce jedno ľudstvo, ale postupne sa členíme na menšie a menšie skupinky, ktoré "majú spoločnú reč".

Rád si spomínam na jednu scénu z Americkej Superstar, keď prišla na kasting slečna, ktorá naozaj falošne spievala, ale bola presvedčená, že je výborná speváčka - a keď ju porota vyradila, tak protestovala, že spieva dobre a že porota je proti nej zaujatá... Tak jej navrhli, že pôjdu do baru a nechajú ju tam zaspievať pred ľuďmi - a ľuďom v bare povedali - ak sa vám ten spev páči, zostaňte tu, ale ak sa vám nepáči, odíďte do vedľajšej miestnosti - Ak tu zostane väčšina ľudí, pustíme ju do ďalšieho kola.
Dievča začalo spievať a ľudia v bare postupne všetci odišli do vedľajšej miestnosti...

Takže mohla sa cítiť ako dobrá speváčka. Aj celá jej rodina ju v tom mohla podporovať.
Ale "odtiaľ-potiaľ".

No, ja neviem.
Napríklad mne sa Picassovy obrazy nepáčia, ale vraj je to druh umenia... a vôbec v umení je to fakt ťažké... viď naša ministerka. A kto má pravdu? Neviem.

www.webumenia.sk

A práve o to ide v spoločnosti - niečo sa nepáči väčšine a niečo sa nepáči menšine. Máme sa tolerovať? Dokedy? Aká je hranica? Je hranica až ľudský život? Alebo je hranica už aj nejaká nepohoda niekoho?

To sú spoločenské otázky. A tam nejde ani tak o IQ, ako skôr o pocity.

V spoločnosti sú vždy nejakí rebeli, nejakí revolucionári. Ale ide o to známe "posúvanie overtonovho okna". Čo je ešte "no go" a čo už je "prípustné".

Ja osobne nemám veľmi veľa vecí rád takých, ktoré sú nadšene oslavované v našich médiách, mnohými celebritami. Nuž čo už, poviem si - nezapadám dosť dobre do tejto doby. Ale nevadí.